štvrtok 12. decembra 2013

o jednom človeku

tri stoličky v miestnosti
a nemá tu kto sedieť
iba chladné mysle bez kostí
chcú niečo o mne vedieť
každú chvíľu počuť kroky 
no sem nikto nevkročí
sú to týždne, sú to roky
smejú sa mi do očí
trhám smutne, trhám v hneve
kalendáre našich dní
a už nikto o nich nevie
všetci na ne zabudli


potrebujem niečo zmeniť. malé veľké hocičo. poraďte niekto.
smútok je už smutný.

sobota 7. decembra 2013

zostaň


tiché biele tajomstvo
padá, akoby chcelo zostať mojím
a ja sa rána tak veľmi bojím
uvidia ho a vezmú mi bez slova
poslednú krásu, ktorá zostala

všetko je krajšie, kým je to tajomstvom.
uložila som ho do sklenenej fľaše
chcela som, aby zostalo naše
hmotu ľadovú ako samo tvoje srdce
a spím ďalej, tak veľmi nechcem

aby ma zobudilo ráno, a predsa prišlo
biela sa stala priesvitnou
mňa nazývajú bezcitnou
a tajomstvo je preč, ako prvý sneh
bola by som radšej nech
všetci o ňom vedia
nech ma nenávidia
len zostaň
prosím




nič na svete ma tak nemrzí
ako sneh, ktorý vsiakol do pôdy
ako fľaška plná špinavej vody

možno sú to tvoje slzy



streda 27. novembra 2013

Slová

Ako som nedávno písala, vyhrala som Mladú slovenskú poviedku.
Tak mi napadlo, že keďže už je po súťaži a môžem vám ju ukázať - 
tu je. Enjoy.

Prešla som prstami po papieri. Je to môj rituál, robím to vždy, keď začínam písať. Jeho čistota, panenskosť bude onedlho narušená, aby z neho mohlo vzísť niečo krásne. Slová, ktoré pôsobia ako abstrakt, sú zrazu pre niekoho konkrétne. Prebudia zmysly a tenký cícerok zimomriavok preteká za ľavým uchom až k chrbtici. To je znak pravdy, čírej pravdy, ktorú si uvedomíme v momente, keď sa slovo stane telom. Keď prebýva v nás a v našom vnútri sa náhle rozsvieti miliarda malých svetielok, ktoré osvetlia úplne všetko. Nič už nezostane skryté. Ani tma nie je dosť tmavá. Chcela som prísť na to, čo robí zo slov verše a z veršov poéziu. Prečo niektoré vety zmysel dávajú, prečo sú tie ostatné prázdne. Čo dáva slovám moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Čo z nich robí pravdu. Vložila som papier do stroja. V mojom mozgu nastal stav úplného odovzdania sa slovám, ktoré akoby neboli z tohoto sveta, vymykali sa medziam slovnej zásoby človeka a robilo mi problém zapísať ich. Ťažko som sa sústredila, keď ma obklopovali zvuky, vône a dojmy z reality, ktorá bola všade naokolo. Neviem ako píšu ľudia, ktorí majú okrem sluchu, hmatu a čuchu ešte aj zrak. Ja by som nedokázala odpojiť svoju myseľ od toho, čo vidím.
Moja najstaršia sestra ma naučila písať na stroji, vždy som túžila byť ako všetci ostatní, normálni ľudia. Časom som pochopila, že taká nikdy nebudem, stále však chcem niečo vo svete videného zanechať. Začala som písať. Po chvíli som počula, ako v zámke zaštrkotali kľúče. Vstala som.
„To som ja, Peter,“ povedal, ale ja som dobre vedela, že je to on.
„Ahoj,“ snažila som sa nedať príliš najavo, ako veľmi sa teším, že znovu prišiel. Myslím, že ma mal rád. Vždy mi nosil celozrnné pečivo a šampón, čo voňal ako jablko.
Nahmatala som operadlo drevenej stoličky a sadla som si k písaciemu stroju s novým odhodlaním.
„O čom píšeš?“ opýtal sa Peter.
„Neviem,“ odpovedala som. Asi mi neuveril, bolo to dosť chabé klamstvo.
            „Tak čo teda píšeš?“ skúsil to inak. Vytiahla som papier a podala mu ho.                                                                            

   Vieš
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať

Alebo ten
keď zajtra ráno už neprídem
A ty tam zostaneš čakať
Úplne sám

Nič nepovedal, pritom som si bola istá, že to už dávno celé prečítal. Pomyslela som si, že sa mu asi nepáči. Na chvíľu ma premohol strach, že objavil jej zmysel. Dúfam, že som sa netvárila zdesene, hoci netuším, ako sa tváriť zdesene, ale možno som tak vyzerala. Obávala som sa, že pochopí a zistí, že mi na ňom záleží viac, než si doteraz myslel. Nechcela som, aby vedel o mojom strachu, že jedného dňa už nebudem počuť štrkotanie kľúčov a jeho kroky, že mi už neprinesie celozrnné pečivo a šampón, čo vonia ako jablko.
„Doniesol som ti koláč od mamy,“ ozval sa po chvíli. Umýval riad. Neznášam, keď zahovára. Neznášam, keď zneužíva moju neschopnosť čítať z jeho pohľadu.
„Prečo mi nemôžeš veci jednoducho hovoriť?“ pristihla som sa, ako vnútorný monológ preťal hranicu mojej mysle a nabral zvuk v reálnom svete.
„Aký máš zase problém?“
Nenahnevalo ma, že začal kričať, mal na to právo. Bola som ticho.
            Počula som, ako zastavil vodu. Jeho ďalšie pohyby boli veľmi rýchle, cítila som z nich hnev. Vždy sa vedel veľmi rýchlo naštvať. Tresol dverami. Ešte som počula, ako odkráčal, potom nastalo úplné ticho. Stála som a načúvala hlbokej neprítomnosti akéhokoľvek zvuku. Zrazu niečo spadlo a rozbilo sa. Ten zvuk bezohľadne preťal krehkosť ticha a srdce mi začalo prudko búšiť. Teplé slzy mi plávali po tvári, jedna sa mi nepríjemne dostala za golier a stekala až na kľúčnu kosť. Všetko som vnímala strašne intenzívne a odrazu som mala chuť povedať Petrovi všetko. Povedať mu, že všetky básne sú o ňom. A možno to dávno vedel. Och, to ma stále desilo najviac.
Našla som sa sedieť na posteli, opretá o studenú stenu. Ani neviem, ako som sa tam dostala. Plachta bola drsná, nepríjemne mi chladila chodidlá. Premýšľala som.

Moje kroky sú pomalšie
Nie, nie pomalšie
Len pokojnejšie
Menej sa trasú
Teraz sa miesto nich chveje
Duša
Tak, ako sa mi zvykol chvieť
Hlas
Keď ti chcem povedať slová
Z hĺbky neochvejnej duše...

Znovu som počula štrkotanie kľúčov. Vošiel, sadol si potichu ku mne na posteľ a chvíľu sme obaja mlčali. Nastalo zase to krehké ticho, ale už sa nič nerozbilo, iba povedal:
„Páčia sa mi tvoje básne. Vieš ich všetky naspamäť?“
„Mhm,“ na nič iné som sa nezmohla. Chvela som sa.
„Čo je s tebou?“ opýtal sa. Otočila som hlavu smerom k nemu. Veľmi som ho túžila vidieť. Voňal krásne.
            „Prepáč, že som kričal,“ povedal potichu. Neodpovedala som mu, ale myslím, že vedel, že sa nehnevám. Zhlboka som sa nadýchla, ale vydýchla som naprázdno. Až potom som sa ozvala:
            „Peter, je na stole zápisník?“
            „Je, mám ti ho podať?“
            „Nie. Len z neho vyber papier, ktorý je v ňom založený.“ Počula som, že tak urobil. „Chcem, aby si si to prečítal.“ Dlane som mala ľadové a znovu sa mi chcelo plakať.

Tak rada s tebou len tak
som.
Myšlienka na teba
Je ako šálka čaju
z materinej dúšky.
Myslím na teba
Myslím s tebou
Pamätám si každú chvíľu
Ako je táto
Mala som pocit
Že viac sa ťa už nemôžem nasýtiť
Už len s tebou stále byť, žiť
plnými dúškami...

„...stále mám pocit, taký istý,“  doplnila som nahlas.
Neviem, čo som čakala. Ani neviem, čo som chcela, aby urobil. No to, čo urobil, som asi nechcela, lebo som bola veľmi sklamaná. Odišiel preč.
Z ticha sa stalo teleso, ktoré nástojčivo tlačilo na moje ušné bubienky. Myšlienky v mojej hlave sa len bezducho a nezvučne premávali sem a tam. Znovu som plakala. Veľmi často plačem. Začala som sa prechádzať po celom byte, stúpila som na tú rozbitú vec a príšerne to bolelo. Zvrieskla som a neoblomné ticho naďalej bezcitne mlčalo.
Ešte niekoľko dní som nechápala, čo sa stalo. Vlastne dodnes nechápem, no už rozumiem tomu, prečo sa to stalo. Preto, aby som dostala odpoveď.
 Už dlho mi Peter nedoniesol pečivo a šampón, no rozlúštila som hádanku, odhalila som tajomstvo. Asi to je tak, vždy musíte o niečo prísť, aby ste získali skutočné poznanie. Alebo možno ani nie, ale u mňa to tak platí. Teraz už viem, čo dáva slovám moc, čo z nich robí krásu, čo záväzok. Je to čas. Slová vyslovené v presný čas majú silu liečiť i raniť, sľúbiť i sľub porušiť, ničiť i zničené znovu zlepiť. To, čo však stále zožiera moju dušu zo všetkých strán sú slová, ktoré som Petrovi povedať mala, no nechala som ten správny čas len tak uplynúť. Keď sa ma pýtal a ja som nemala chuť odpovedať, hádať sa, vysvetľovať. Peter vždy videl svet úplne inak ako ja.
            Peter videl svet.
A to bol základný rozdiel medzi nami dvoma. On bol obmedzený tým, čo videl, ja však nie, mala som len vieru. Môjmu poznaniu bránila slepota, jeho poznaniu bránil zrak. Jeho duchovná slepota však bola tragickejšia ako moja telesná. Keď som bola malá, povedali mi, že citróny sú žlté. Neverila som im. Nevidela som ich. Nevedela som, aká je žltá farba ani ako vyzerajú citróny. Petrovi som len raz povedala, že som si istá, že Boh existuje. Neveril, chcel, aby som mu ho ukázala. Ja som chcela, aby mi ukázal žlté citróny. Možno to vtedy pochopil. Ale možno nie. Možno nebol na moje slová pravý čas. Ako ani vtedy, keď sedel pri mne na posteli a povedal, že sa mu páčia moje básne.
                                                                
                                                                                                                   Vieš
Strach je niekedy
Celkom relevantný
Nie ten
Čo lezie ako pavúk po bosej nohe
je to strach
že zajtra ráno prídem
A ty tam už nebudeš čakať 

***

pondelok 25. novembra 2013

katarína II.

keď mi je najhoršie na svete a všetko sa kazí a jediné z čoho mám pekne na duši je sáčková polievka a Breaking Bad

idem na dva dni ku Nej, sedíme 5 hodín v prešporáku, ležíme na rozprávkovej posteli a rozprávame príbehy, počúvame platne, vyťahujeme oblečenie zo skrine, plačeme (niekto spíme) pri gatsbym, pozeráme von oknom, jeme shtoorovský cheesecake, nakupujeme v sekáčoch. obdivujeme svet. navzájom si obdivujeme duše.

a znovu mám chuť žiť, akože fakt že žiť.


my Amelie.









štvrtok 21. novembra 2013

"Gatsby? What Gatsby?"


“You see I usually find myself among strangers because 
I drift here and there trying to forget the sad things that 
happened to me.” 

by Wel

“And I like large parties. They’re so intimate. 
At small parties there isn’t any privacy.” 



Wel + me.

“I hope she'll be a fool. That's the best thing a girl can be 
in this world, a beautiful little fool.” 




 “Angry, and half in love with her, and tremendously sorry, 
I turned away.” 

utorok 12. novembra 2013

november


nie dnes
keď je oblačno a hmlisto
obľúbené počasie a obľúbené miesto
tri poschodia nad vrcholom stromov
kde nemusím byť ja a kde nemám domov

prečo dnes?

keď som si začala byť istá
keď realita prestala byť hmlistá
a čisté sklo som začala mať rada
sediac v okne, cítiac sa mladá

a pritom som mala trinásťtisíc rokov
slobodná sa stále držiac okov
som kričala na sny, na lásku pomyselných
ľudí mimo času, mimo mňa a seba samých
bez nároku na to, čo som vždy tak veľmi chcela
bez nároku na pohľad, pri ktorom som sa chvela
stále vidím hory v oranžovom ráme
ešte stále sú tam, no sú úplne iné
prečo dnes?
prečo dnes musím byť znova celkom iná
z nádherného Včera je len udupaná hlina

nedeľa 10. novembra 2013

Yoann understands.


Here in Paris the rain is falling
My heart belongs to Brooklyn
I want to be where life is
As simple as two bucks pizza slices
I swear I'll tell you, next time I knock at your door
That I am not leaving Brooklyn anymore

sobota 19. októbra 2013

little things



Mám radosť. Nechcem len prežívať. Veď:
Študujem to, o čom som snívala 5 rokov.
Žijem samostatný život.
Ostrihala som si vlasy o polovicu.
Vyhrala som krásnu giveaway.
Začala som učiť spev.
Vyhrala som Mladú slovenskú poviedku a budem published.
Tancujem, chodím na koncerty a kupujem cédečká.
Pozerám seriály.
Fotím ľudí a ľudia fotia mňa.
Veľa chodím vlakom a čítam dobré knihy.

Čo robíte vy?







žijem.

sobota 28. septembra 2013

stále, tam

ešte stále žijem tam
tisíce míľ vzdialená
už však nie fyzicky
len sa obklopujem tým
čo bolo
a čo už nebude
mám srdce v klietke
zavesené v západnom vetre
kolísajúc sa sem a tam
mátam, rátam
dni bez dní
noci bez nocí
znovu necítim, len preciťujem
do smútku
občas
asi stále
pozorne som balila kufor
nechcela zabudnúť nič
a zabudla som tam to najdôležitejšie
v klietke zavesenej v západnom vetre

*
odchod veľmi bolel

darčeky od priateľov na rozlúčku menia kúsok mojej izby na ameriku 

a o tri dni hneď do nového mesta na novú školu. dorm view

 idem si prečítať ten môj post o tom ako mám byť šťastná a užívať si každý deň

pondelok 2. septembra 2013

the wild west

a šli sme do hôr
kde sa žije ako vo westerne z roku 1938
akurát miesto koní krotia harley
a v krčme pozerajú costnerov tanec s vlkmi











ach, ja sa do tejto Ameriky ešte vrátim asi.
nestihla som spoznať všetky miesta a ľudí, ktorých som chcela.

sobota 31. augusta 2013

summer reading

Toto leto som nielen veľa písala a fotila, ale aj čítala a pozerala. Idem trošku spraviť reklamu mojim obľúbeným blogom, ktoré v poslednej dobe čítam pravidelne. Dúfam, že aspoň niektoré z nich budú pre vás nové a obohatím tak vaše hladné blogerské duše o svieži blahodarný pokrm.


lebo je nádherná, štýlová, zaujímavá a vtipná!


lebo sa mi páči jej život a myslím, že jej blog je nedocenený.


lebo...treba vysvetľovať? pozrite sa na tie fotky.

lebo je to blog pestrý a veľmi ma baví.


lebo to je nádherný český fotoblog. fakt, check it out!


lebo je to superzaujímavé dievča


lebo na tomto blogu znovu a znovu nachádzam samú seba.

A stále objavujem nových zaujímavých ľudí a veľmi ma to baví. 
Linknite mi vlastný blog alebo svoj obľúbený! :) Alebo aj aj.








piatok 30. augusta 2013

this is what 'murica is for me


pššššt. počujete tie príbehy o obyčajných veciach za neobyčajných okolností? : ...














keď prídem domov, chcem stretnúť niekoho cudzieho, sadnúť si k čaju a všetko pekne poporiadku vyrozprávať. mám pocit, že nikto iný nepochopí lepšie.

streda 28. augusta 2013

12 000 plánov

mám 12 000 plánov
so 4 000 ľuďmi
na 1 500 miestach

lebo žijem naplno a nehodlám sa tohto spôsobu života zbaviť
a môžem si len sedieť na terase, piť fake coke a pritom viem, že ŽIJEM
lebo je to postoj, rozhodnutie, odhodlanie, emócia
láska k ľuďom, láska k životu

lebo sloveso od život je žiť a nie driemať snívajúc čo by bolo keby

life is now. live it. experience it. wherever you are.



a keď prídem domov a upadnem do sebatýrania počúvaním pesničiek tohto leta a pozeraním fotiek, prečítam si trikrát za sebou tento post, vstanem, vezmem foťák, utriem slzy a pôjdem vytvárať nové zážitky. život je príliš krátky na to, aby sme zostali zaseknutí v tom, čo už pominulo. 

a jedna prosba: ak poznáte nejaké v Bystrici žijúce/študujúce blogerky, linknite! dík. :)

sobota 24. augusta 2013

should I stay or should I go (?)

Život je tu krásny. Milujem sa tešiť z maličkostí.

keď som prišla z práce, čakali ma v izbe čerstvé kvety :)

raňajky

milujem rána v kuchyni s týmto výhľadom


Daisy u mňa v posteli trávi väčšinu dňa

Nikdy som sa takto necítila. Väčšinu života som strávila hnaním sa za budúcnom. Zdalo sa mi, že zajtrajšok je vždy lepší ako dnešný deň. Teraz som tu, v krajine o akej sa mi ani nesnívalo, s ľuďmi, o akých sa mi ani nesnívalo. Snažím sa spomaliť čas, lebo sa bojím odchádzania, lúčenia, sĺz. Bojím sa samoty a beznádeje, desí ma myšlienka na to, že táto kapitola môjho života sa uzavrie a nikdy ňou už nebudem schopná listovať. Mám strach, že zabudnem, keď sa však snažím nájsť slová a vtesnať ich do denníka, zrazu je tam málo miesta. Moja slovná zásoba sa zúži na depresívne dychtivé frázy. 

Držím v rukách meter, odstrihávam dni príliš často. Pamätám si, ako som ho na začiatku stáčala do dlhej rolky, teraz v mojich prstoch len úboho visí posledných 19 dní. 


Niekoľko minulých týždňov to bolo tak tragické, že som vážne premýšľala nad tým, že svoj život radikálne zmením. Zostanem tu, nájdem si prácu, začnem študovať. Nikdy som si nemyslela, že za necelé tri mesiace si môžem vybudovať úplne nový život na úplne novom mieste. Vždy som nad týmto letom premýšľala ako nad prázdninami, výletom, dobrodružstvom. Asi som veľmi naivne nemyslela na to, že aj tu sú ľudia, aj tu je život. Aj tu dokážem plakať, smiať sa, ľúbiť, žiť. Ale moje racionálne ja, ktoré pribúdajúcimi rokmi viac a viac prevláda nad emocionálnym ja, hovorí, že je čas ísť. Preto som spravila jednu veľmi jedoduchú vec. Napísala som si všetky veci, na ktoré sa teším, keď prídem domov na Slovensko. A zistila som, že je toho viac, ako som si myslela. Že moje Doma je tam, v tej zapadnutej krajine o ktorej tu takmer nikto ani netuší. Tam sú ľudia, ktorých milujem, tam sú sobotné večery v parku, tam sú starí spolužiaci, tam je moja nová škola, tam sú dlhé cesty vlakom, tam je starká a jej bryndzové halušky, tam je moja izba plná fotiek a spomienok, tam je chodenie peši, tam je moje srdce.