streda 26. novembra 2014

what's new

trilión noviniek
život si len tak uteká a ja sa snažím uchopiť ho a vyťažiť čo najviac, kým sme tu v tomto dočasne.
bolo by toho asi na niekoľko postov, ale nebudem to umelo rozdeľovať, lebo všetko do seba zapadá a tvorí mozaikové pekno.

ak ma instantne sledujete tak už viete, že som veľmi preveľmi zaľúbená, čítam Murakamiho, ktorého mi milý doniesol až zo Severného Írska (zároveň čítam ešte ďalšie tri knihy, aj keď vďaka môjmu obľúbenému japoncovi teraz šlo všetko ostatné stranou), kúpila som si po dlhých rokoch okuliare, ktoré sa mi páčia (z času načas sa mi dokonca zdá, že sa mi aj trochu hodia) a bola som na svojej druhej Gatsbyovskej party. 










A najčerstvejšia novinka (ešte horúca!)

I grabbed the spoon (ako by Joey povedal), napísala som svojmu profesorovi, čítal moje poviedky aj básne, odporučil ma do literárneho časopisu Dotyky a dnes mi od nich prišiel mail! They liked it!

Takže, keď vyjde nové číslo, som tam! Znamená to pre mňa veľmi veľa, je to akoby malý krôčik smerom k môjmu veľkému snu. Je nádherné vidieť, že vždy, keď sa mi začína zdať, že celá moja tvorba je úplne nanič a mám chuť zabaliť to, príde do môjho života niečo takéto. Ten nad nami mi proste nedovolí vzdať sa :).


štvrtok 25. septembra 2014

upratovanie duše



Po čase počúvam The Kills, Arctic Monkeys, Lanu a robím veľké upratovanie.
Bielota je ešte belšia.
Hrabem sa v blogoch a zisťujem, že už som sa v tejto vrstve sveta akosi stratila.
Premýšľam, možno mi toho veľa ušlo, možno práve naopak.
Včera večer som sa prehrabávala vo vlastných konceptoch a našla som toho mnoho načatého. Nedokončeného.
To je pre mňa typické.
Avšak začínam sa vymykať zo starých koľají.
Škola ma nesmierne baví. Študujem hneď, keď prídem domov. Žiadna nedeľa večer vo vlaku.
Čítam takmer toľko, ako keď som mala 13 a chodila som domov z knižnice s 11 knihami.
Každý mesiac s novými.
Momentálne Troch Remarqueových Kamarátov. Konečne.

A
cítim sa, akoby som svoj život žila už stáročia.
Nejde ani tak o dĺžku rokov ako o dĺžku momentov.
Mnohé z nich sú matne zachytené vo vetách kade-tade v nespočetnom množstve zápisníkov.
Mnohé z nich niesú zachytené vôbec nikde.
Spomeniem si na ne len tak, znenazdania, a potom už možno nikdy.
Napĺňa ma to takým zvláštnym stracho-smútkom.
Niekto hovorí, že na niektoré veci treba zabudnúť, len tak sa posuniem ďalej.
Ja nerada zabúdam.
Všetko, čo sa kedy stalo, tvorí mňa - to aká som teraz.
A posúvam sa, viem to.
Avšak keby chýbala čo i len jedna vec, spomienka, udalosť, bola by som práve o tú vec, spomienku, udalosť iná.
Mám svoj život rada, takýto, dnes.
A zajtra ho budem mať ešte radšej.
Bude bohatší práve o túto chvíľu upratovania duše.
















I.
možno naše hlasy znejú obrátene
a naše kroky smerujú tam, kde sme už boli

možno sa bojím, lebo to už bolelo
a naše smútky raz boli šťastnými
a pamätám si, stáli sme pred tými
snami, dňami, dverami
a boli sme nami

II.
všetci sme smutní.
len niekto smútok potešuje
a niekto ho nasycuje.



streda 24. septembra 2014

čoho sa to bojím.



Mám strach z tmy
v ľudských dušiach.
Ako na hodine analýzy textu
každú stredu. 
 Snáď pán docent raz pochopí
že niesom len Kristína 
s pomalými reakciami
a chabým ústnym prejavom.

Vo večerných kaviarniach
už nemám čo dodať.
Všetko vtipné odznelo 
- ostatné sa nehodí.
Tak sa patrične usmievam
nad svojou nepatričnosťou.

V nočnej ulici obchádzam kovové ploty.
Neskôr murovaný plot väznice.
Pravú srdcovú komoru mi rozbúcha
démonický škrekot mačky.
A ja sa len smutne usmejem -
ako mi odľahlo
že to nebol 
človek.



piatok 29. augusta 2014

Summer continues (in my heart) (at least).


Leto po Pohode pokračovalo v plnom prúde a nezastavilo sa až dodnes (a ešte stále uteká).
Posledný júlový týždeň som dirigovala na FUSION Music Campe s banskobystrickými študentami a Američanmi (prevažne).
A bol to skvelý týždeň, plný nových priateľstiev a prehlbovania tých starých. A teším sa už na školský rok (ako fakt sa dosť, aj keď niekedy si sama neverím).



A dôvodom, prečo sa stále usmievam (naozaj, neprestajne) je jeden mladý, krásny, úžasný muž. :)
Príbeh rozpráva vždy on, lebo ja sa červenám. Tak sa ho opýtajte.



A tak je august usmievavý, svadbový, chatový, prechádzkový, piknikový, upršaný a hlavne zaľúbený. :)

štvrtok 17. júla 2014

The Golden Age

Druhý letný happy post
Nič netvorím, lebo mi je dobre, a vtedy neviem
Tak len zachytávam pekné veci
Po vintage pikniku sme zamierili na VOLT festival do Soproni
A videli sme aj Morcheebu, MGMT, Icona Pop, Skillet a iné
Ale aj tak potom prišiel on a všetko vynuloval
Lebo som stála priamo pred ním a plakala celý koncert
A ešte dlho po koncerte sme všetci len mlčali
Také nádherné to bolo



potetovalasomsa

hlavný stage




to sme už netrpezlivo čakali na 1:00

tu mal o chvíľu hrať on

a potom tam zrazu už stál a my všetci v extáze




piatok 27. júna 2014

these are the days

Mám sa asi najlepšie, ako sa môžem mať.
Niekoľko dôvodov som odfotila, niektoré sa /aspoň zatiaľ/ odfotiť nedajú.
Hrabala som sa v minulosti a hľadala som stratené šťastie.
A život je pritom najkrajší práve tu a teraz. 
Len treba otvoriť oči.
Tak je.

okrem iného vyrábam darčeky, chodím na oslavy, nespím celé noci, piknikujem, neskúškujem, plánujem, veľmi sa usmievam, žijem :)



ona je taká krásna!

hipsta selfie



každý deň otváram okná, púšťam dnu novotu dneška






nedeľa 1. júna 2014

- ?

Je-ľúbiť-hriech?
Aj keď je to láska úprimná a čistá.
/možno nie celkom nevinná a nesebecká/.
Aj keď je to láska k človeku.
Je-láska-hriech?
Túžila som, nachádzala som seba a jeho.
Je-túžiť-hriech?
Je-nachádzať-hriech?
Dala som mu srdce s kúskom tela.
Je-to-hriech?

Bolesť.
Bolesť.
Prečo som sa nepýtala:
Je-to-dobro?




utorok 6. mája 2014

about friends, but not really

Neviem povedať, či sa mám dobre, či zle, som zaseknutá niekde medzi, neviem nič tvoriť, už dva dni som premrhala, som velice nepolepšiteľná.
Ale zato upratujem, robím si ľadové nápoje, čítam a dnes som dokonca bola behať. 
Cítim sa sama. Je to tiež druh činnosti? Stojí ma veľa námahy.







Uplynuli časy, kedy som mala najlepšieho priateľa alebo dokonca soulmate.
Uplynuli a pominuli.
Teraz pre mňa existujú ľudia, ktorých považujem za svojich obľúbených. Často nás neviaže žiadne významné puto, ani spoločné zážitky, ale keby zmizli z môjho života, pocítila by som to. Bolelo by to. K slzám.
Jedným z nich je Štefan.
Povedala som mu všetko. Všetky svoje zlyhania.
On počúval, niekedy prikývol, rozumel.
Môj jazyk nebol obmedzený tým, čo je vhodné a čo nevhodné.
Po každom rozhovore s ním niečo v mojej mysli pevne zakotví.
Tentoraz to boli tri veci:

1. Raď sa s ľuďmi, ktorí sú od teba starší.
2. Nie je neskoro zachrániť zničený vzťah (alebo sa o to aspoň pokúsiť).
3. "Prečo mi to znovu pripomínaš? Veď toto som ti už dávno odpustil. Už som na to dávno zabudol."


Toľko dnes.

sobota 3. mája 2014

20

mám 20
princeznovskú posteľ
ešte princeznovskejšiu rodinu
a šťastnú dušu
ďakujem <3









piatok 18. apríla 2014

chapter 3

Ráno, rušné Belleville, je utorok a môj ďalší malý sen sa stal skutočnosťou. Parížske trhy. Tony zeleniny a ovocia, ryby, mladí aj starí obchodníci po mne kričia mademoiselle a núkajú mi kúsok pomarča či jablka nastoknutý na nožík. Veľa sa usmievam a fotím. Vyrážame do Montmartre, na čo sa špeciálne tešíme. Cestou sa zastavíme v Pompidou, gigantickej industriálnej budove galérie moderného umenia. Fascinujúce. Všetky trubice, rúry, potrubia, dokoca výťahy - všetko toto sa nachádza zvonka budovy, aby jej interiér mohol byť plne venovaný umeniu. Kráčame hore schodami k Sacre Coeur, akémusi vrcholu časti Montmartre, odkiaľ vidno zasnený Paríž rozprestrený ako pre nás. 









 Míňame desiatky černochov predávajúcich pofidérny tovar, kráčame do samého centra centra umenia. Malé námestie plnia ľudia spočiatku pripomínajúci bezdomovcov, vetrovky majú zafrkané farbami a po ich boku stoja veľdiela. Dalího galéria, dom Van Gogha, tenké ulice, pekárne, schody, kopce, kaviarne, bulváre. Nakoniec som sčasti kvôli únave, ale hlavne pre krásu skúsenosti, vypila svoju prvú kávu vôbec v Cafe les 2 Moulins, kde Amelie vo filme pracovala. Končíme na Moulin Rouge, pri západe slnka sa vraciame späť k invalidovni, prechádzame popri divadle až na Champ Elysées, kde nechávame naše parížske duše.









Ráno sme pátrali po otvorených pekárňach, držiac teplé croissanty sme boli prvými zákazníkmi parížskej aprílovej stredy. Ulice boli zvláštne prázdne. Stelesňovali ťaživú melanchóliu odchádzania. 
Avšak žiadny smútok neprekoná krásu, vďaka ktorej vznikol.

*the end*