Keď som sa ho opýtala, či je
na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko nesplnených snov
pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nie je pravda. Viezli sme sa
v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej okvapkanej
tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok obrastený zažltnutou
burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma zadúšali, škrtili
a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.
Vo svojej každodennosti som
chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som však ďalej ako je
prah dverí alebo parapetná doska nepustila.
Zaklopal
na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok
zaistila ešte dôkladnejšie.
Dnes
ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu
stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú
posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú
zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s mojím bratom.
Neustále ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, ale vždy
priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad
zúfalou potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten
týždeň už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto...
Zistila som, že malá zmena prostredia, presunutie nábytku a nové obrázky na stenách, znamená pre mňa veľkú zmenu vnútra. Včera večer, keď som si ľahla do postele a usmievala sa na staro-novú izbu, cítila som záplavu vďačnosti. Za Magdalénu, štyri steny a nekonečný svet.