piatok 28. februára 2014

everyday I'm getting newer.

akosi mi preplo.
v dobrom.
nedostatok aktivity a kreatívnych činností na mojej extrémne nonkreatívnej škole si zrejme moja duša a telo potrebuje kompenzovať takto.

v stredu večer prídem domov. do neskorej noci píšem, pozerám si obrázky interiérov, čerpám inšpiráciu zo všetkých možných zdrojov. vo štvrtok ráno si idem zabehať (NAJLEPŠIA BEHACIA PESNIČKA EVER!), neskôr varím číňanské jedlo, potom pečiem slivkové muffiny, hrám na klavíri, vymýšľam novoty, spievam, kreslím (a zisťujem, že už to neviem). v ďalší deň sa rozprávam s múdrym človekom, učím sa skladať origami a čakám, či sa dnes večer jedno z dvoch prázdnych miest v mojom srdci vyplní nesamotou. to by bolo pekné. :)





nedeľa 23. februára 2014

novo

Keď som sa ho opýtala, či je na mne niečo neobyčajné, povedal, že ešte nikdy nevidel toľko nesplnených snov pokope. Nenahnevala by som sa, keby to nie je pravda. Viezli sme sa v električke číslo šesť a obrátila som tvár k čiernej okvapkanej tme za oknom. Cítila som sa ako biely kovový záhradný nábytok obrastený zažltnutou burinou. Kovovo chladná a obrastená snami, ktoré ma zadúšali, škrtili a ničili. Ale hlavne, hlavne že som bola pripravená.
Vo svojej každodennosti som chystala bezpochyby dokonalé prostredie pre sny, ktoré som však ďalej ako je prah dverí alebo parapetná doska nepustila.
                Zaklopal na dvere, ja som nepovedala „ďalej“. Zazvonil zvonec, potichu som podišla ku dverám, zámok zaistila ešte dôkladnejšie.
                Dnes ráno som si neuvarila čaj, ešte v pyžame som si sadla k písaciemu stolu v strede miestnosti. Chvíľu som sa pozerala na práve zobudenú posteľ. Vzala som do rúk zakladač s dokumentmi a hľadala svoju dnešnú zákazku. Byt sa zdal nepríjemne prázdny po víkende strávenom s mojím bratom. Neustále ma kritizoval alebo si na mne cvičil svoje umenie sarkazmu, ale vždy priniesol rozptýlenie do bledosivých dní. V duchu som sa pousmiala nad zúfalou potrebou skutočne akéhokoľvek rozptýlenia. Vstala som a v ten týždeň už tretíkrát presunula posteľ na iné miesto...









Zistila som, že malá zmena prostredia, presunutie nábytku a nové obrázky na stenách, znamená pre mňa veľkú zmenu vnútra. Včera večer, keď som si ľahla do postele a usmievala sa na staro-novú izbu, cítila som záplavu vďačnosti. Za Magdalénu, štyri steny a nekonečný svet.

streda 12. februára 2014

2 years.




dnes má môj blog dva roky, hľa aké batoľa
aj som premýšľala, čo také napísať, spomenula som si na moje prvé chabé blogerské pokusy
a stále som niekde na začiatku cesty, ale už viem, že chcem písať, písať, občas fotiť a potom znovu písať

a je krásne čítať vaše reakcie na moje výlevy duše, viem, že som jeden obyčajný melancholický tvor a niekedy sa naozaj čudujem, že to tu ešte niekto číta, dokonca, stále sa pristaví aj niekto nový a spekní mi deň svojim pohľadom na moje pohľady

nie sú to len dva roky blogu, sú to dva roky môjho života
tak si tu budem vylievať dušu ešte niekoľko rokov, ak dovolíte

*2012
















































...a mnoho slov.

ďakujem :)