tento víkend bolo veľmi pekne, ale veľmi krátko.
ráno s Nely vlakom do Ikeji, poobede cheesecake v Štúrovi na Štúrovej, cesta v autobuse s japonským samomluvcom, nitriansky večer v super spoločnosti, idylické raňajky s dvoma úžasnými ženami, slnenie sa pred divadlom a nočný frisbee v parku.
a o dva týždne Paríž.
zistila som, že to, čo potrebujem, je milovať druhých viac ako seba.
úprimne, je to náročnejšie než mnoho iných veci na svete.
ale čím menej sa zaoberám svojimi smútkami a robím radosti (aj keď úplne malé miniatúrne) druhým, tým som šťastnejšia.
upiecť koláč, kúpiť kvetináč, napísať sms.
a potom zrazu zistím, že sa začínajú plniť aj moje vlastné sny. (ani neviem ako). vtedy, keď sa prestanem za nimi neustále naháňať a keď prestanú byť cieľom môjho života.
vtedy, keď sa stanú niečím krásnym, čo len dopĺňa to, čo ich samé o sebe mnohonásobne presahuje.
a pripájam niečo, čo som napísala, kým som tomu všetkému ešte celkom nerozumela.
vedela som len, že niečo nie je vporiadku.
keď všetko voňalo nádejou
vošla som dnu a zavrela dvere
myslela som, že som vnútri, s ním
myslela som, že dvere otvorím
a pustím dnu
lásku
plechové kroky
plechové kroky
ona zostala tam, kam nikoho nepúšťam
niekde v diaľke ľúbim aj opúšťam
na tvári mi stvrdla ako biela maska
a necháva sa oslovovať Sebaláska
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára