štvrtok 25. septembra 2014

upratovanie duše



Po čase počúvam The Kills, Arctic Monkeys, Lanu a robím veľké upratovanie.
Bielota je ešte belšia.
Hrabem sa v blogoch a zisťujem, že už som sa v tejto vrstve sveta akosi stratila.
Premýšľam, možno mi toho veľa ušlo, možno práve naopak.
Včera večer som sa prehrabávala vo vlastných konceptoch a našla som toho mnoho načatého. Nedokončeného.
To je pre mňa typické.
Avšak začínam sa vymykať zo starých koľají.
Škola ma nesmierne baví. Študujem hneď, keď prídem domov. Žiadna nedeľa večer vo vlaku.
Čítam takmer toľko, ako keď som mala 13 a chodila som domov z knižnice s 11 knihami.
Každý mesiac s novými.
Momentálne Troch Remarqueových Kamarátov. Konečne.

A
cítim sa, akoby som svoj život žila už stáročia.
Nejde ani tak o dĺžku rokov ako o dĺžku momentov.
Mnohé z nich sú matne zachytené vo vetách kade-tade v nespočetnom množstve zápisníkov.
Mnohé z nich niesú zachytené vôbec nikde.
Spomeniem si na ne len tak, znenazdania, a potom už možno nikdy.
Napĺňa ma to takým zvláštnym stracho-smútkom.
Niekto hovorí, že na niektoré veci treba zabudnúť, len tak sa posuniem ďalej.
Ja nerada zabúdam.
Všetko, čo sa kedy stalo, tvorí mňa - to aká som teraz.
A posúvam sa, viem to.
Avšak keby chýbala čo i len jedna vec, spomienka, udalosť, bola by som práve o tú vec, spomienku, udalosť iná.
Mám svoj život rada, takýto, dnes.
A zajtra ho budem mať ešte radšej.
Bude bohatší práve o túto chvíľu upratovania duše.
















I.
možno naše hlasy znejú obrátene
a naše kroky smerujú tam, kde sme už boli

možno sa bojím, lebo to už bolelo
a naše smútky raz boli šťastnými
a pamätám si, stáli sme pred tými
snami, dňami, dverami
a boli sme nami

II.
všetci sme smutní.
len niekto smútok potešuje
a niekto ho nasycuje.



streda 24. septembra 2014

čoho sa to bojím.



Mám strach z tmy
v ľudských dušiach.
Ako na hodine analýzy textu
každú stredu. 
 Snáď pán docent raz pochopí
že niesom len Kristína 
s pomalými reakciami
a chabým ústnym prejavom.

Vo večerných kaviarniach
už nemám čo dodať.
Všetko vtipné odznelo 
- ostatné sa nehodí.
Tak sa patrične usmievam
nad svojou nepatričnosťou.

V nočnej ulici obchádzam kovové ploty.
Neskôr murovaný plot väznice.
Pravú srdcovú komoru mi rozbúcha
démonický škrekot mačky.
A ja sa len smutne usmejem -
ako mi odľahlo
že to nebol 
človek.