čoho sa to bojím.

Mám strach z tmy

v ľudských dušiach.

Ako na hodine analýzy textu
každú stredu. 

 Snáď pán docent raz pochopí

že niesom len Kristína 

s pomalými reakciami

a chabým ústnym prejavom.

Vo večerných kaviarniach

už nemám čo dodať.

Všetko vtipné odznelo 

- ostatné sa nehodí.

Tak sa patrične usmievam

nad svojou nepatričnosťou.

V nočnej ulici obchádzam kovové ploty.
Neskôr murovaný plot väznice.
Pravú srdcovú komoru mi rozbúcha

démonický škrekot mačky.

A ja sa len smutne usmejem -

ako mi odľahlo

že to nebol 

človek.